Bol synom chudobných rodičov a po vychodení ľudovej školy musel pracovať na poli a pomáhať pri murárskych prácach. Až neskôr mohol pokračovať v štúdiu na cirkevnom ústave v Šaštíne. V roku 1937 narukoval na základnú vojenskú službu a po návrate vstúpil do rehole saleziánov. Pôsobil v ich komunitách v Šaštíne a v Trnave, kde aj študoval, a po maturite v Kláštore pod Znievom pokračoval v štúdiu filozofie a teológie v Hronskom Beňadiku a v Žiari nad Hronom (vtedy Sv. Kríži). V roku 1948 ho vysvätili na katolíckeho kňaza a v roku 1949 sa stal farárom v Michalovciach. V roku 1950 ho orgány totalitného režimu zatkli a uväznili, no podarilo sa mu ujsť a cez Rakúsko emigrovať do Talianska a neskôr sa stal misionárom v Argentíne. Tu nadviazal kontakty so slovenskou komunitou a pomáhal založiť Zahraničnú MS. V roku 1963 prešiel do Ríma, kde bol učiteľom a vychovávateľom v Malom seminári a najmä na slovenskom gymnáziu pri Ústave sv. Cyrila a Metoda. Niekoľko rokov pôsobil aj v predsedníctve Slovenského ústavu. Popri kňazskej a pedagogickej činnosti sa venoval literárnej tvorbe. Prvé básne a publicistické príspevky písal už počas štúdia. Ako básnik sa zaradil do prúdu slovenskej katolíckej moderny a debutoval zbierkou Sejba perál (1943), po ktorej nasledovala druhá s názvom Mýtnik pred madonou (1948). Ďalšie S ukazovákom na mraku (1958), Prebúdza sa zem (1964), Na jubilejné víno (1965), Slnko ma miluje (1967), Prekutávam lovištia (1968), Na igricovom kare (1973), Napárať čím viac lyka (1978), Obolus (1985), Smer Mariánska hora (1988), Si krajšia, moja vlasť (1993) a iné vyšli už v exile a vyjadroval v nich protest proti totalitnému režimu i proti mocenskému zásahu do vývinu pomerov na Slovensku v roku 1968. Venoval sa aj prekladaniu poézie, hymien a liturgických spevov z taliančiny a latinčiny. Jeho polemické eseje vyšli v knihe Keď mlčať nie je zlato (1988). Prispieval aj do viacerých krajanských časopisov. Stal sa prvým Slovákom, ktorému delili taliansky Rytiersky rad Za zásluhy o Taliansku republiku.
