Do ľudovej školy chodila v Jelšave, kde učiteľ V. Vraný podporoval jej záujem o botaniku. Neskôr navštevovala školy v Slovenskom Pravne a v Belej a potom sa vzdelávala súkromne. Chcela byť učiteľkou, no podľa vôle otca, advokáta Andreja Textorisa sa napokon pripravila na poštársku skúšku. Krátko predsa len učila v Belej ako pomocníčka chorej tety Ľudmily Kuorkovej. V roku 1886 ju vymenovali za vedúcu pošty (poštmajsterku) na nový poštový úrad do Blatnice, ktorá sa jej stala domovom na celý život. Popri práci a starostlivosti o rodinu sa v okolitej prírode venovala botanickej činnosti. Znalosti šiestich cudzích jazykov jej umožnili študovať aj zahraničnú odbornú literatúru. Korešpondovala s V. Vraným, A. Kmeťom, J. Ľ. Holubym a ďalšími uznávanými botanikmi. Zaujala ju turčianska flóra, pričom najdôvernejšie poznala Blatnickú a Gaderskú dolinu. Výsledkom jej dlhoročnej práce bol rozsiahly Herbarium Textoris, ktorý je uložený na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Sama zistila viaceré lokality vzácnych rastlinných druhov a ňou objavený bodliak nesie od roku 1893 názov Carduus Textorissianus. Údaje o svojich floristických výskumoch publikovala v časopise Botanikai Közlemények (1913) a zhrnula v rozsiahlejšej práci O turčianskej flóre, ktorá v roku 1930 vyhrala súbeh MS, no i tak zostala v rukopise. Pokúsila sa aj o pôvodnú literárnu tvorbu, ktorú uverejnila v časopisoch Ženské listy a Dívčí svět. Jej dielo a povahu symbolizujú verše P. O. Hviezdoslava: „Ó Bože, veď si krásnym stvoril/ svet vôkol šíry, ďaleký!“ umiestnené na jednoduchom náhrobníku.
