Študovala na gymnáziu v Martine a v rokoch 1929 – 1935 na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Jej prvým pôsobiskom bolo gymnázium v Spišskej Novej Vsi, v roku 1937 sa stala lektorkou slovenského jazyka na Karlovej univerzite a súčasne učila na Jiráskovom gymnáziu v Prahe. Po rozpade republiky sa v roku 1939 musela vrátiť na Slovensko, nastúpila na gymnázium v Žiline, ale pre otvorené protifašistické zmýšľanie ju suspendovali a preložili do Kremnice. Ešte v roku 1939 sa jej podarilo dostať miesto na obchodnej akadémii v Martine, kde zostala až do vypuknutia SNP. Po vojne sa vrátila do Prahy, kde pracovala ako lektorka ruského jazyka na Karlovej univerzite a učila na obchodnej akadémii, v roku 1948 sa vrátila zasa do Martina, kde učila na gymnáziu, no pre prejavy odporu proti komunistickému režimu ju opakovane prekladali, učila na gymnáziách v Ružomberku, v Púchove a v Žiline, a napokon v rokoch 1952 – 1968 pôsobila na Strednej zdravotnej škole v Martine. Na formovanie jej osobnosti a názorov vplývala najmä osobnosť otca J. M. Štetku, viacročný pobyt v rodine ministerského predsedu M. Hodžu a pražské kultúrne prostredie. Popri pedagogickej práci sa venovala literárnej a publicistickej činnosti. Od roku 1940 uverejňovala v Živene, Národných novinách, Slovenských pohľadoch, Našom divadle, Tvorbe, a Eláne recenzie, literárnokritické príspevky, články na aktuálne témy i divadelné kritiky a neskôr v časopise Ruský jazyk články pedagogického charakteru zamerané na výučbu ruského jazyka. Štúdiou o výučbe ruského jazyka na Slovensku v rokoch 1918 – 1945 prispela do Zborníka Múzea školstva a pedagogiky na Slovensku (1973), článkom o Izabele Textorisovej do zborníka Z minulosti a prítomnosti Turca (1970) a prispela aj do pamätníc k storočniciam gymnázia a Strednej ekonomickej školy v Martine. Zúčastnila sa protifašistického odboja a na konci života vydala svoj Povstalecký denník (1997). V roku 1989 podpísala Chartu 77.
