Študoval na evanjelických stredných školách v Gemeri, Banskej Štiavnici a v Bratislave, v rokoch 1844 – 1845 teológiu na univerzite v Halle. Jeho národné cítenie sa vyhranilo najmä počas štúdia v Banskej Štiavnici. Štúdium teológie prerušil, pretože jeho myšlienkový vývin sa uberal iným smerom. V Bratislave sa dostal do blízkosti Ľ. Štúra, no vznikli medzi nimi osobné nezhody. Bol členom Tatrína a na poradách v Liptovskom Mikuláši v roku 1848 patril k najprudkejším rečníkom. Od začiatku sa zapojil do revolučných udalostí rokov 1848/49, no pre pochybnosti o pripravenosti povstania odmietol zložiť prísahu vernosti Slovenskej národnej rade a dal sa zverbovať za obyčajného vojaka. Za udatnosť ho čoskoro vymenovali za veliteľa stotiny a kapitána. Od začiatku mal konflikty s predstaviteľmi Slovenskej národnej rady a stal sa jedným z hlavných predstaviteľov opozície proti Ľ. Štúrovi, J. M. Hurbanovi a B. Bloudkovi. Po revolúcii sa stal úradníkom župnej správy vo Zvolene, Krupine a v Balážskych Ďarmotách, potom žil v Krupine, príležitostne pôsobil v Budíne, Liptovskom Mikuláši a v Banskej Bystrici. V Krupine i vo Zvolene ho zvolili za mešťanostu. V roku 1867 odišiel dobrovoľne do penzie, žil opäť v Krupine, neskôr vo Zvolene, Budči a v Kremnici. Z národných dôvodov ho prenasledovali, v roku 1877 zbavili penzie a načas musel odísť do Chorvátska. V roku 1861 bol spoluiniciátorom memorandového zhromaždenia a jedným z jeho zapisovateľov. Od začiatku osemdesiatych rokov sa intenzívne venoval publicistickej činnosti, proti politike martinského centra postavil vlastný politický program, v ktorom videl hlavnú oporu národného hnutia v sile ľudu a v zlepšení jeho hospodárskych pomerov. V mnohých článkoch a v niekoľkých brožúrach sa vrátil k udalostiam rokov 1848/49, ktoré podrobil ostrej kritike (Slovenské povstanie z roku 1848-49, 1886). V roku 1887 vydával vlastný mesačník Svetlo, ktorý zaplnil temer celý vlastnými článkami, vyšlo však len päť čísel.
