Pochádzala z rodiny štúrovca Daniela Maróthyho, ev. farára v Krupine a v Ľuboreči. Navštevovala dievčenské školy vo Veľkej a v Lučenci. Do Martina prišla v roku 1875, keď sa vydala za Ľudovíta Šoltésa. Tu sa hneď zapojila do národnej a verejnej činnosti, najmä v Živene, kde ju v roku 1880 zvolili do výboru, v roku1885 do funkcie podpredsedníčky a v roku 1894 do funkcie predsedníčky, ktorú vykonávala do roku 1927. Stala sa vedúcou osobnosťou ženského hnutia na Slovensku, podieľala sa na kultúrnej a národnobuditeľskej práci Živeny, usilovala o rozvoj vzdelania žien a budovanie slovenského dievčenského školstva, čo sa jej podarilo až po roku 1918, rozvíjala kontakty s organizáciami českých žien, propagovala ľudové výšivky, podieľala sa na organizovaní rôznych výstav a v roku 1910 na založení Lipy, v ktorej vykonávala funkciu správkyne. S tým súvisela aj jej redakčná a editorská práca, redakčne aj autorsky sa zúčastnila na vydaní almanachu (1885) i troch Letopisov Živeny (1896, 1898, 1902) a v roku 1910 založila a do roku 1923 redigovala časopis Živena. Vyvíjala bohatú publicistickú činnosť, písala články národnobuditeľského charakteru, no najmä literárnokritické postrehy, ktoré uverejňovala v Živene, Slovenských pohľadoch, Národných novinách, Dennici, v českých Ženských listoch, neskôr aj v Slovenskom denníku a v mnohých ďalších periodikách. Patrila medzi najvýznamnejšie slovenské spisovateľky a hoci sa v literárnej tvorbe snažila o realistické podanie, jej próza je zväčša poznačená romantickou sentimentalitou. Debutovala v roku 1881 poviedkou Na dedine odmenenou v súbehu Slovenských pohľadov. V Slovenských pohľadoch uverejnila aj ďalšie poviedky a črty. V roku 1894 vydala román Proti prúdu, v ktorom spracovala tému návratu odnárodneného zemianstva. Vrcholom jej literárneho diela sa stala spomienkovo-reflexívna kniha Moje deti (1923 – 1924). Sú to vlastne denníkové zápisy a meditácie, ktoré čiastočne uverejnila už predtým v Národnom almanachu Živeny (1885) a v Živene (1913 – 1917). Toto dielo, v ktorom na pozadí osudov dcéry Elenky a syna Ivana vytvorila výrazný autoportrét a aj dokument o dobe a prostredí, v ktorom žila, vzbudilo veľmi priaznivý ohlas u čitateľov aj kritiky a bolo preložené do viacerých cudzích jazykov. V roku 1925 vydala pod názvom Sedemdesiat rokov života spomienky, ktoré majú dokumentárnu hodnotu.
