Po skorej otcovej smrti ho vychovávali v evanjelickom sirotinci v Modre, kde sa mu venoval najmä Samuel Zoch. Po vyučení za obchodníka v Petrovci pracoval v obchode Fedora Houdka v Ružomberku. V rokoch 1917 – 1918 bojoval na frontoch prvej svetovej vojny a dostal sa aj do Palestíny, kde ochorel na maláriu a musel sa liečiť. Po vojne zložil skúšky na učiteľskom ústave v Modre, no už cez prázdniny 1920 prišiel na pozvanie Š. Krčméryho do redakcie Národných novín do Martina. Začal študovať teológiu, ale neskôr sa celkom venoval novinárskej práci. Krátko bol redaktorom Slovenského denníka v Bratislave a v rokoch 1925 – 1929 pracoval opäť v redakcii Národných novín v Martine. Od 20-tych rokov patril k ústredným osobnostiam literárneho života na Slovensku, v roku 1924 zostavil a zredigoval Zborník mladej slovenskej literatúry, v ktorom sa pokúsil podať prvý syntetický pohľad na tvorbu súčasných slovenských spisovateľov, založil dve knižné edície slovenskej literatúry, ktoré vydával L. Mazáč v Prahe, a v roku 1930 sa do Prahy aj presťahoval. V Prahe založil literárnoumelecký mesačník Elán, ktorý od roku 1939 vydával v Bratislave až kým pre demokratické a protifašistické zameranie nebol zakázaný, a edíciu Komorná knižnica Elánu. Po roku 1945 pracoval krátko na Povereníctve informácií a osvety v Bratislave a potom sa venoval výlučne literárnej činnosti. Po prvých básniach uverejňovaných od roku 1915 najmä v Národných novinách a v Živene debutoval zbierkou Odsúdený k večitej žízni (1922), ktorá je poznačená domácim i európskym symbolizmom. Ďalšie zbierky Cválajúce dni (1925), Božské uzly (1929), Iba oči (1933) sú plné lásky k životu, kráse i žene. Vzťah k žene vyspieval i v knihe Básnik a žena (1934) a návrat k rodnému kraju ho inšpiroval k zbierke Zrno (1935). Básne z obdobia druhej svetovej vojny vydal v zbierkach Hostina (1944) a Studňa (1945). Po dlhšej odmlke sa prihlásil zbierkami Obraz sveta (1958) a Struny (1962) a svoju tvorbu zavŕšil zbierkou Nerušte moje kruhy (1965). Venoval sa aj básnickej tvorbe pre deti, prekladaniu z francúzskej, maďarskej a ruskej literatúry, publicistike, vytvoril niekoľko operných libriet a zanechal pôsobivé literárne spomienky, ktoré vyšli pod názvom Poézia, moja láska (1968). V roku 1966 mu udelili titul národného umelca.
