RUŽIČKA, Vladislav

Študoval na gymnáziu v Hradci Královém. Po maturite učil na viacerých miestach v Čechách, v roku 1919 prišiel na Slovensko, kde pôsobil na meštianke v Bytči, neskôr na učiteľských ústavoch v Turčianskych Tepliciach, Bratislave a od roku 1930 v Lučenci. Pritom diaľkovo študoval zemepis a dejepis s aprobáciou pre stredné školy na bratislavskej univerzite, v roku 1928 zložil štátne skúšky a v roku 1933 dosiahol doktorát filozofie. Vždy prejavoval demokratické zmýšľanie, v roku 1938 pred pričlenením tohto územia Maďarsku sa vo funkcii správcu učiteľského ústavu v Lučenci zaslúžil o záchranu majetku školy a internátu jeho prevozom do Banskej Bystrice. Zakrátko ho však zo Slovenska vypovedali a potom pôsobil v Pardubiciach a v Litomyšli. Po skončení vojny sa vrátil na Slovensko, usadil sa v Martine a stal sa redaktorom Pedagogického zborníka a časopisu Ľudovýchova v MS. Po založení Pedagogického kabinetu SAV v Bratislave v roku 1954 sa stal jeho interným pracovníkom, no v roku 1958 sa po dosiahnutí hodnosti kandidáta vied vrátil do MS, kde okrem vedeckej práce začas viedol literárny archív. Vo vedeckej práci sa sústredil najmä na dejiny pedagogiky. V rokoch 1927 – 1929 vykonal študijné cesty do archívov v Maďarsku, Rumunsku, Poľsku, Nemecku a Rakúsku a získané poznatky sprístupnil slovenským bádateľom. Jeho prvou rozsiahlejšou prácou bola monografia Eliáš Ladiver mladší, slovenský pedagóg (1946), priekopníckou monografia Dejiny slovenského šľabikára (1966), no jeho životným dielom sa stalo vydanie Gymnaziolóie Jána Rezika a Samuela Mateidesa (1971), na ktoré nadviazal aj ďalšou monografiou Školstvo na Slovensku v období neskorého feudalizmu (1974). Za celoživotné dielo mu v roku 1969 udelili štátne vyznamenanie Za vynikajúcu prácu.