POŽESKÝ, Jozef

Pochádzal z národne zmýšľajúcej rodiny a jeho otec Jozef Požeský patril k signatárom Martinskej deklarácie. Študoval na gymnáziu v Tešíne a potom na lekárskej fakulte univerzity vo Viedni, kde dosiahol doktorát, no aby mohol pôsobiť v štátnej službe v Uhorsku, musel ešte zložiť nostrifikačné skúšky na univerzite v Kluži. Vo Viedni pracoval v slovenských spolkoch Tatran a Národ a v Kluži v slovenskom akademickom spolku Salaš. Po promócii sa stal obvodným lekárom v Mošovciach a po vzniku Československej republiky okresným lekárom v Martine, kde súčasne vykonával funkciu železničného lekára a učil na krajinskej dvojročnej škole pre ošetrovateľky. S veľkou horlivosťou sa venoval organizovaniu zdravotníctva a jeho zásluhou sa martinský okres stal v tejto oblasti v dvadsiatych rokoch vzorovým. Zaslúžil sa najmä o zriadenie dispenzára, kde pacientov poldeň v každom týždni sám röntgenoval, protituberkulóznej poradne, ôsmych poradní pre matky a dojčencov, zavedenie školskej zdravotnej služby ako jednej z prvých na Slovensku a aj zubnej ambulancie pre školy. O svojej práci prednášal v Spolku lekárov v Bratislave. V roku 1921 patril k spoluzakladateľom župnej stavovskej organizácie lekárov, kde ho zvolili za tajomníka. V roku 1935 mu udelili titul zdravotníckeho radcu. Vďaka ľudskému a srdečnému prístupu k pacientom sa stal veľmi obľúbeným lekárom. Jeho manželka Ľudmila, rod. Marčeková (1882 – 1947) pôsobila bola začas pokladníčkou ústredného výboru Živeny.