| Narodený | 18. 11. 1837 - Kečkemét, Maďarsko |
| Zomrel | 13. 07. 1873 - Martin |
Stala sa manželovi pevnou oporou v jeho národnom a politickom pôsobení. Až ku koncu života sa naučila po slovensky, a aj preto žila prevažne v ústraní a venovala sa najmä výchove detí. V roku 1869 patrila k zakladajúcim členkám Živeny.
Pochádzala zo šľachtického rodu slovenského pôvodu, ktorého členovia používali predikáty z Töre (Turá, okr. Levice) a Tóthmegyeru (Slovenský Meder, dnes Palárikovo) a svoj pôvod odvodzovali od Michala Tótha z Tekovskej stolice nobilitovaného v roku 1632. Jej priami predkovia žili v Kečkeméte od začiatku 18. storočia. Mala povesť prvej krásavice Kečkemétu, za Viliama Paulinyho sa vydala v roku 1855 a potom v súvise s jeho povolaním žila od roku 1861 v Budíne, potom v Skalici a od roku 1867 v Martine. Ctila svoj národ a materinskú reč, no súčasne sa stala manželovi pevnou oporou v jeho národnom a politickom pôsobení. Pamätný je jej výrok, ktorý publikoval J. M. Hurban v životopise V. Paulinyho-Tótha: „Ja som Maďarka a želám z plného srdca národu môjmu prospech, pokrok, slobodu, vzdelanosť a blahobyt na zemi, ale o národnosti môjho domu rozhoduje môj muž a ja bezvýhradne idem v tomto ohľade s mojim Vilmošom.“.(Nitra, 7, 1877, s. 384). Až ku koncu života sa naučila po slovensky, a aj preto žila prevažne v ústraní a venovala sa najmä výchove detí. V roku 1869 patrila k zakladajúcim členkám Živeny. Zomrela v mladom veku na rakovinu žalúdka.
