Bol sirotou po evanjelickom farárovi Viliamovi Paulinym. Študoval na gymnáziu v Modre a na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde bol poslucháčom Ľudovíta Štúra. Vystriedal viac kratších pôsobísk a pred revolúciou rokov 1848/49 bol učiteľom na evanjelickom lýceu v Kremnici. Na jeseň 1848 pod hrozbou smrti vstúpil do košútovskej armády, no zakrátko dezertoval a prihlásil sa do slovenského dobrovoľníckeho vojska, kde dosiahol hodnosť kapitána. Po revolúcii pôsobil v štátnej službe v Trenčíne, Bytči a v rokoch 1853 – 1860 v Kečkeméte. Tu sa v roku 1855 oženil so zemiankou Vilmou Tóthovou krátko po tom, ako ho v záujme zachovania spoločenských konvencií adoptoval jej bezdetný strýc. Vtedy pripojil k svojmu aj priezvisko manželkinho rodu. V roku 1860 odišiel zo štátnej služby, aby sa mohol venovať národnej práci. Bol jedným zo zapisovateľov Memorandového zhromaždenia, členom delegácií, ktoré ho predložili uhorskému snemu aj panovníkovi, a neskôr sa stal spoluzakladateľom MS. Pôsobil v Budíne, kde vydával časopisy Černokňažník a Sokol, v roku 1863 sa presťahoval do Skalice a keď ho po smrti K. Kuzmányho zvolili za podpredsedu MS, presťahoval sa v roku 1867 do Martina, kde mu už v roku 1863 udelili čestné meštianstvo. V Martine prežil azda najplodnejšie obdobie života pracujúc na mnohých úsekoch národného života. Predovšetkým riadil činnosť MS až do jej násilného zatvorenia v roku 1875, zostavoval s F. V. Sasinkom jej Letopisy, usmerňoval edičnú činnosť a bránil ju proti útokom vládnucich kruhov. Zaslúžil sa aj o založenie nižšieho martinského slovenského gymnázia, stal sa jeho správcom a zúčastnil sa na založení KÚS, Sporiteľne a Živeny. Viackrát kandidoval vo voľbách do uhorského snemu, no len v rokoch 1869 – 1872 ho zvolili v Kulpínskom okrese. Vychádzal z politických koncepcií Starej školy slovenskej, no usiloval o zjednotenie všetkých národných síl. S jeho politickou prácou súvisela politická publicistika, okrem ním redigovaných a vydávaných časopisov prispieval do Pešťbudínskych vedomostí, neskôr do Národných novín, ktoré v rokoch 1871 – 1874 aj redigoval, a vydal publicistické cykly Listy k slovenskému Tomášovi (1870) a Slovenčina v spoločenskom živote (1873). Od študentských čias pracoval aj literárne, no mnohostranné povinnosti mu zabraňovali intenzívnejšie sa venovať vlastnej tvorbe. Do oblasti drámy vstúpil veršovanou alegorickou skladbou Ľudská komédia (1862), z prozaických prác sú najvýznamnejšie štvorzväzkové Besiedky (1866 – 1870), historické povesti Trenčiansky Matúš (1871), Tatársky plen a diela memoárového charakteru Volebné rozpomienky a Tri dni zo života Štúrovho. Na konci života vydal vedecké dielo Slovenské bájoslovie (1876) a s pomocou dcéry Márie básnické dielo v zbierke Básne Viliama Pauliny-Tótha (1877). Zaradil sa medzi vedúcich slovenských politikov, národných i kultúrnych pracovníkov a súčasníci ho pokladali za nástupcu Ľudovíta Štúra.
