Bol jediným synom Pavla Mudroňa. Študoval na stredných školách v Přerove, Bratislave a v Debrecíne, právo na univerzitách v Kluži a v Budapešti, v roku 1895 dosiahol doktorát práv v Kluži a v roku 1897 zložil advokátsku skúšku v Budapešti. V tomto roku si otvoril advokátsku kanceláriu v Trnave, no v roku 1899 prešiel do Martina. Aj on obhajoval slovenských národovcov v národnostných a tlačových procesoch. V období štúdií pracoval v Slovenskom spolku v Budapešti, kde ho v roku 1887 ho zvolili za podpredsedu. Neskôr písal články do Národných novín, redigoval časopis Rodina a škola a vystupoval na národných zhromaždeniach. Za článok o prenasledovaní Slovákov v Uhorsku uverejnený v edícii Zábavné a poučné knižky ho v roku 1903 odsúdili do väzenia vo Vacove. Venoval sa publicistickej činnosti, písal úvodníky, polemiky o národoch v Československu, kritické hodnotenia postavenia Slovákov, historické úvahy, rozpomienky, komentáre a politicky zamerané poviedky. Od mladosti pracoval v Slovenskej národnej strane, ale pre nesúhlas s jej spojením so Šrobárovou Národnou republikánskou stranou roľníckou pred parlamentnými voľbami v roku 1920 z nej vystúpil a podporil program Slovenskej ľudovej strany, za ktorú ho zvolili do funkcie senátora Národného zhromaždenia.
