LUŇÁČEK, Jozef

Vyučil sa za halenára alebo krpčiara a remeslu sa venoval v Hornom Badíne až do roku 1866, keď sa stal učiteľom v Uňatíne. V roku 1873 prešiel na Krnišov, neskôr pôsobil v Horných Strhároch, Čabradi, Šášovskom Podhradí a v Močiari a na odpočinok sa v roku 1905 utiahol do Krupiny. Stal sa priekopníkom geológie a paleontológie neogénu na Slovensku a jedným z prvých pracovníkov v odbore mikropaleontológie. Vplývala na neho najmä spolupráca s A. Kmeťom, od ktorého počas pôsobenia v Krnišove získaval prvé podnety ku geologickým výskumom a rozširovaniu svojho vzdelania. Popri geológii sa začal zaoberať aj paleontológiou, najmä mikropaleontológiou, a botanikou a za necelých desať rokov dosiahol uznanie aj od najvyšších rakúsko-uhorských geologických vedeckých inštitúcií, ktoré ho menovali za svojho člena. Spolupracoval s botanikom J. Pantočkom, udržiaval kontakty s G. K. Zechenterom-Laskomerským, D. Štúrom a niektorými vedcami v zahraničí. V oblasti paleontológie nesie Luňáčkovo meno osem fosílií. Zavŕšením jeho diela bol príspevok Moje výlety do prírody a výskumy v chotáre Horno Struhárskom a v okolí uverejnený v Tovaryšstve (1893), ktorý je jednou z prvých prác z tohto odboru písaných slovensky. Osud mu doprial málo úspechov ale o to viac nezaslúženého prenasledovania a nepochopenia. Vystihuje to latinský epitaf "Vitam dolorosam tuam coelum leniert" (Nech nebesá oblažia tvoj bolestiplný život).