KUZMÁNY, Karol

Pochádzal z rodiny ev. farárov a učiteľov. Po absolvovaní stredných škôl v Dobšinej a v Gemeri študoval teológiu na evanjelickom lýceu v Bratislave a od roku 1828 na univerzite v Jene, kde navštevoval aj prednášky z filozofie, estetiky a histórie. Po ukončení štúdií bol vychovávateľom na viacerých miestach, v roku 1830 sa stal kaplánom v Banskej Bystrici, v rokoch 1830 – 1832 farárom vo Zvolene, 1832 – 1849 opäť v Banskej Bystrici a 1849 sa stal profesorom teológie na univerzite vo Viedni. V tom čase usiloval o spravodlivé riešenie pomerov v evanjelickej cirkvi v Uhorsku, v roku 1859 bol autorom cisárskeho patentu o usporiadaní pomerov v evanjelickej cirkvi, v roku 1860 ho zvolili za superintendenta a 1862 mu viedenská univerzita udelila čestný doktorát teológie. V roku 1860 sa presťahoval do Banskej Bystrice a 1863 do Martina, kdo ho zvolili za farára a udelili mu titul čestného mešťana.V roku 1863 ho na zakladajúcom valnom zhromaždení MS zvolili do funkcie podpredsedu a spolu s predsedom Š. Moyzesom predstavovali jednotu národných snáh. Patril k najvýznamnejším a najaktívnejším národným pracovníkom, bol členom výboru Tatrína, v roku 1849 viedol slovenskú delegáciu, ktorá v Olomouci odovzdala panovníkovi národné požiadavky a po smrti J. Kollára ho úradné kruhy pokladali za neoficiálneho predstaviteľa slovenského národa. Pracoval aj literárne a stal sa predstaviteľom slovenského preromantizmu. Napísal idylický epos Běla (1836) a filozofický román vo forme listov Ladislav (1838). V rokoch 1836 – 1838 vydával almanach Hronka, okolo ktorého sústredil popredných slovenských i českých autorov. Vydal diela viacerých slovenských autorov a venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Písal príležitostné básne a vlasteneckú poéziu, z ktorej sa najznámejšou stala hymnická pieseň Kto za pravdu horí. Venoval sa aj tvorbe duchovnej poézie, pričinil sa o vydanie Zpěvníka (1842), do ktorého prispel aj autorsky, písal kázne, modlitby a prednášky, ktoré vydal v trojzväzkovom diele Praktische Theologie (1855 – 1860). Pochovali ho vedľa dcéry Ľudmily Augusty (1839 – 1863), ktorá bola známou národovokyňou a občas sprevádzala otca na jeho úradných cestách po Slovensku. Zomrela vo Veličnej na následky prechladnutia a predčasného pôrodu počas cesty na Oravu, keď sprevádzala manžela Jána Jesenského-Gašparé.