Ďalší syn Pavla Križku vychodil základnú a strednú školu v Kremnici a potom študoval strojné inžinierstvo na technike vo Viedni. Po skončení štúdií pracoval vo viedenskej firme Siemens-Schuckert, kde sa zaoberal prestavbou pouličnej dopravy vo Viedni a v Arade a stavbou elektrickej centrály v Budapešti. V roku 1907 sa stal riaditeľom mestských elektrární, vodárne a pouličnej dráhy v Černoviciach v Bukovine, kde projektoval a postavil novú elektráreň, zabezpečil rekonštrukciu vodárne a zaslúžil sa o rekonštrukciu týchto podnikov poškodených prechodom frontu počas svetovej vojny. V roku 1917 prijal miesto riaditeľa výskumnej kancelárie veľkopriemyselníka Mikeša v Budapešti, kde vypracoval projekt rozsiahlej priehrady s hydrocentrálou pre Podkarpatskú Rus. V roku 1919 sa presťahoval do Bratislavy, aby sa mohol venovať budovaniu a rozvoju slovenského priemyslu. Pozornosť venoval najmä elektrifikácii Slovenska, dopravným problémom Bratislavy, vypracoval generálne plány bratislavského prístavu a publikoval viac odborných článkov a štúdií. Bol spoluzakladateľom a podpredsedom Medzinárodného dunajského veľtrhu, členom správnych rád viacerých podnikov, členom viacerých hospodárskych orgánov a aj honorárnym vicekonzulom Španielska. Počas pobytu vo Viedni pracoval v slovenských spolkoch Tatran a Národ a v druhom z nich ho v roku 1900 zvolili za predsedu. Bol členom MSS, MS, v ktorej pracoval na tvorbe slovenského technického názvoslovia, a Živeny. V rokoch 1921 – 1922 vykonával funkciu podpredsedu Zväzu československých elektrotechnikov pre Slovensko. Prispieval do odbornej tlače a svoje cesty do Macedónie, Benátok a Nemecka opísal v Národných novinách.
