Bol synom historika Pavla Križku. Popri štúdiu na základnej a strednej škole v rodisku sa učil aj pekárske remeslo. Po maturite študoval na Banskej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici a na elektrotechnickej fakulte vysokej školy technickej v nemeckom Charlottenburgu. Jeho prvým pôsobiskom sa stala Kremnica, kde ako v prvom meste Uhorska zaviedol verejné osvetlenie a verejný telefón. Do roku 1919 pôsobil v povolaní banského inžiniera na viacerých miestach vtedajšej monarchie na území dnešnej Juhoslávie, Rumunska a Maďarska a všade sa zúčastnil na modernizácií banských zariadení a zlepšovaní sociálneho postavenia baníkov. Po návrate na Slovensko sa od roku 1919 vo funkcii hlavného vládneho komisára pre bane a huty podieľal na budovaní týchto odvetví. Vypracoval memorandum o banských otázkach, pod jeho vedením sa zorganizovala banská administratíva a pokúšal sa riešiť aj sociálne problémy robotníkov. Bol autorom viacerých vynálezov a priekopníkom pri zavádzaní novej techniky v baniach. Venoval sa aj oblasti elektrotechniky a bol predsedom odboru pre technické názvoslovie MS. Prispieval do Národných novín i do odbornej tlače, bol členom redakčného zboru Technického obzoru slovenského a prednášal v bratislavskom Radiojournale. Tlačou vydal publikáciu Baňský zákon platný na Slovensku a Podkarpatskej Rusi (1931). Od roku 1917 bol členom Uhorskej prírodovedeckej spoločnosti a neskôr čestným členom Klubu inžinierov Slovákov.
