Po absolvovaní škôl v rodisku študoval na evanjelických stredných školách v Gemeri, Levoči, Kežmarku a v Bratislave. V roku 1844 na protest proti zosadeniu Ľ. Štúra z funkcie námestníka profesora J. Palkoviča spolu s ďalšími spolužiakmi opustil bratislavské lýceum a odišiel do Liptovského Mikuláša. V rokoch 1845 – 1948 pracoval v advokátskej kancelárii A. B. Vrchovského v Pešti. Na začiatku revolučných udalostí na jar 1848 s J. Rotaridesom organizoval v Plachtinciach a Príbelciach ľudové vzbury, za čo ho uväznili a odsúdili na trest smrti. V januári 1849 ho údajne na základe intervencie bána Jelačiča prepustili, potom vstúpil do dobrovoľníckeho vojska, kde dosiahol hodnosť kapitána a v marci velil národnej garde v Liptovskom Mikuláši, za čo ho opäť uväznili. Po prepustení začiatkom apríla odišiel do Viedne a na Moravu a v septembri opäť bojoval so slovenským dobrovoľníckym zborom. Po revolúcii sa stal úradníkom štátnej správy, župný pisárom v Balážskych Ďarmotách, začas zastupoval hlavného slúžneho v Modrom Kameni a v Lučenci, od roku 1954 bol úradníkom v Čadci, od 1858 v Martine, od 1860 v Kláštore pod Znievom a od 1862 prísediacim župného súdu v Zlatých Moravciach. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867, keď ho zo štátnej služby prepustili, vystriedal ešte niekoľko príležitostných zamestnaní. Bol jedným z najvýznamnejších príslušníkov generácie štúrovcov a básnickým dielom sa zaradil aj medzi najvýznamnejších autorov slovenskej literatúry. Prvé básne, v ktorých nadväzoval na súdobú vlastenecky orientovanú poéziu, písal počas bratislavských štúdií. Už v druhom ročníku almanachu Nitra (1844) publikoval viaceré balady a lyrické spevy (Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Zverbovaný, Zabitý, Pieseň bez mena ai.) ktoré patria k najvýznamnejším dielam slovenského romantizmu. Ďalšie (Orol, Piesne, Potecha, Duma bratislavská ai.) uverejnil v časopise Orol tatranský. V tomto období sa pokúsil vytvoriť lyricko-epicko-dramatické pásmo zobrazujúce minulosť a súčasnosť ľudstva, osobitne slovenského a slovanského sveta (Dva orly, Génius slovanstva, Otrok, Na rumoch vekov, K prorokom Slovanstva ai.), neskôr ho rozšíril o básnické povesti (Choč, Štít) a básne s jánošíkovskou tematikou (Zbojníkova balada, Žobrák, Poruč ai.). Ideály a ciele revolučných rokov tlmočil v básniach Krajinská pieseň, Tri vŕšky, Pieseň slobodného sedliaka, Jarná pieseň ai.) a pocity dezilúzii po revolúcii v dielach Duma dvoch bratov, Rodina vlastencov, Šahy ai.). Svoje dielo zavŕšil niekoľkými básňami, ktorými privítal Memorandové zhromaždenie (Slovo, Duma slovenská, Krakoviaky dobrovoľnícke), mnohé diela však zanechal v rukopise. Zúčastnil sa na prípravách založenia spolku Tatrín a aj na Memorandovom zhromaždení. Jeho revolucionársku povahu charakterizuje nápis na vodorovnej mosadznej doske náhrobníka: „Ber fakľu, zažíhaj svetlá...“ a plastika štylizovaného vzlietajúceho vtáka.
