Bola manželkou Františka Hečka. Po maturite v roku 1928 začala študovať na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ale po prvom ročníku pre nedostatok finančných prostriedkov prestúpila ako externistka na Pedagogický ústav. Od roku 1930 učila na ľudových školách vo Vozokanoch, Radošinej, Veľkých Levároch a v Bernolákove, v roku 1940 sa však učiteľskej služby vzdala, žila v Svätom Jure a v Dolnej Lehote a venovala sa výchove detí. Po skončení vojny učila na ľudovej a na dievčenskej meštianskej škole v Martine, od roku 1948 sa v slobodnom povolaní venovala literárnej tvorbe a v rokoch 1961 – 1966 pracovala ako redaktorka detskej literatúry vo vydavateľstve Mladé letá v Bratislave. Prvé básne a poviedky inšpirované najmä rodným krajom uverejnila v časopisoch Svojeť, Živena a Slovenské pohľady. Knižne debutovala básnickou zbierkou Blahoslavení (1940), no najväčšiu časť jej tvorby predstavujú krátke sociálne črty čerpajúce námety z robotníckeho a roľníckeho prostredia, prvej i druhej svetovej vojny a zo SNP, ktoré sú aj obsahom knihy poviedok Bochník (1950). Jej najúspešnejším dielom sa stala autobiografická kniha pre deti a mládež preložená i do viacerých cudzích jazykov Rozprávky starej matere (1953), na ktorú voľne nadviazala knihou Žofkine rozprávky (1979). Krátke sociálne ladené poviedky a črty vydala aj v diele Divé husi (1960). Najmenším čitateľom adresovala knihy O kapsičke, čo nechcela chodiť do školy (1964), Kojko hľadá rozprávku (1965), Braček a sestrička (1973) a mládeži zbierku poviedok Carlucci (1966). Venovala sa aj prekladaniu z češtiny a literárnej publicistike. Jej diela boli ohodnotené viacerými cenami.
