IZÁK, Ľudovít Ján

Bol synom učiteľa a hudobného skladateľa Ľudovíta Izáka (pseudonym Miloš Lihovecký) a vnukom učiteľa Ľudovíta Izáka. Po maturite na budapeštianskom gymnáziu študoval medicínu na Univerzite Karlovej v Prahe, kde získal doktorát. Do roku 1936 pôsobil v Sontágovom sanatóriu v Novom Smokovci a v roku 1937 sa stal primárom pľúcneho oddelenia nemocnice v Martine. Venoval sa najmä boju proti tuberkulóze a podieľal sa na založení dispenzára, ktorý bol jedným z prvých na Slovensku. Organizoval a viedol organizáciu Československého Červeného kríža a Ligu proti tuberkulóze. V období druhej svetovej vojny sa zapojil do odboja a SNP, za čo ho gestapo uväznilo Venoval sa aj kultúrnej a literárnej práci, už v roku 1919 začal vydávať prvý slovenský kultúrno-literárny časopis vysokoškolákov Mladé Slovensko, vydal štúdiu Tajný spolok „Mor ho!“ (1928), zbierku poviedok Mišo Chabura pred daňovým komisárom a iné tatranské obrázky (1937) a knihu Lekár vidí a hovorí (1947). Organizoval prácu Klubu československých turistov a lyžiarov, zapojil sa do budovania Tatranskej záchrannej služby, v roku 1931 založil a niekoľko rokov viedol časopis Vysoké Tatry a v rokoch 1933 – 1952 redigoval Krásy Slovenska. Horlivo propagoval esperanto, bol redaktorom časopisu Esperantisto Slovaka, usporiadal dva slovenské esperantistické zjazdy a prekladal do tohto jazyka zo slovenčiny. V rokoch 1943 – 1944 pôsobil vo funkcii martinského mešťanostu.