HRUŠOVSKÝ, Ján

Jeho otcom bol advokát Štefan Hrušovský a matkou dcéra Viliama Paulinyho-Tótha Oľga. V rokoch 1904 – 1909 študoval na vyššej obchodnej škole v Martine a potom v Revúcej. Stal sa bankovým úradníkom v Novom Sade, v rokoch 1912 – 1913 pracoval v bryndziarni P. Makovického v Ružomberku, neskôr v Sporiteľni v Martine, počas prvej svetovej vojny bol vojakom rakúsko-uhorskej armády, v rokoch 1918 – 1919 redaktorom Slovenského východu v Košiciach a v roku 1919 redaktorom Národných novín v Martine. Potom pracoval v Slovenskej tlačovej kancelárii v Bratislave, v roku 1921 bol tlačovým pridelencom na československom vyslanectve v Ríme, 1920 – 1923 redaktorom Slovenského denníka v Bratislave, v roku 1924 odišiel ako pracovník tlačového odboru ministerstva zahraničných vecí do Prahy, v roku 1925 sa stal redaktorom, neskôr šéfredaktorom Slovenskej politiky v Bratislave a v Žiline, 1942 – 1943 redaktorom Gardistu v Žiline a v rokoch 1943 – 1945 pracoval na Úrade propagandy v Bratislave. Po vojne sa stal redaktorom a od roku 1948 šéfredaktorom Slobody. Poviedky začal publikovať v Dolnozemskom Slovákovi a vďaka povzbudzovaniu S. Hurbanom Vajanským najmä v Národných novinách. Knižne debutoval spomienkovou knihou Zo svetovej vojny (1919) a námety z prvej svetovej vojny spracoval aj v románoch Muž s protézou (1925) a Peter Pavel na prahu nového sveta (1930). Najvýznamnejšie diela jeho tvorby predstavujú zbierky noviel Pompíliová madona (1923), Zmok a iné poviedky (1925), Dolorosa (1925), v ktorých spájal fiktívne i skutočné motívy a ktoré sú poznačené aj dokumentárnou opisnosťou. V 30-tych rokoch sa zameral na tvorbu populárnych a dobrodružných románov, z ktorých vynikol najmä štvorzväzkový Jánošík (1934) a ktorými sa stal spoluzakladateľom modernej slovenskej populárnej spisby. Neskôr k nim priradil román Rákocziho pochod (1968). Po roku 1945 vydal niekoľko dokumentárne cenných memoárových kníh približujúcich prostredie starého Martina (Starý Martin v živote a ľuďoch, 1947; Stalo sa v našom mestečku, 1957; Umelci a bohémi, 1963; Čarovný kľúč, 1966). Venoval sa aj prekladaniu z maďarskej a nemeckej literatúry. V roku 1925 mu udelili štátnu cenu za literárnu činnosť, v roku 1967 vyznamenanie Za vynikajúcu prácu a v roku 1972 Rad práce.