Bola dcérou Jozefa Gašparíka a manželkou Jiřího Horáka. Navštevovala meštiansku a vyššiu obchodnú školu v Martine, potom nemeckú obchodnú školu v Tešíne, neskôr sa súkromne vzdelávala, maturitu zložila v roku 1923 na učiteľskom ústave v Turčianskych Tepliciach a v roku 1924 aj na gymnáziu v Martine. V rokoch 1924 – 1928 študovala históriu a československú filológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe, kde v roku 1928 získala titul PhDr. Pracovala spočiatku v otcovom kníhkupectve, 1929 – 1936 bola správkyňou osobného archívu a literárnou tajomníčkou prezidenta T. G. Masaryka v Prahe, Lánoch, Topoľčiankach a v Židlochoviciach, po vydaji v roku 1936 žila v Prahe, 1945 – 1948 v Moskve, 1948 – 1975 opäť v Prahe, kde začas externe vyučovala slovenský jazyk a literatúru na Priemyslovej škole grafickej, a po roku 1975 v Martine. Jej osobnosť a národné vedomie sa formovali pod vplyvom rodinného a martinského prostredia, pracovala v národných a kultúrnych spolkoch, vo funkcii tajomníčky pôsobila v miestnych odboroch Živeny i MS a v rokoch 1923 – 1927 bola tajomníčkou pre literárnu činnosť v ústrednom výbore Živeny. Neskôr sa stala jednou z prvých slovenských profesionálnych historičiek. Jej prvou rozsiahlejšou publikovanou prácou bola štúdia Povstanie Rákócziho a Slovania (1930). S výtvarníkom K. Vikom vydala vlastivednú prácu Údolí Turce (1934) a knihu Slovensko (1946 - 1947), resp. Tisícročné Slovensko, v ktorej sa pokúsila o rozsiahlejší syntetický pohľad na slovenské dejiny, a ktorá vyšla aj v anglickom preklade. Publikovala desiatky recenzií, článkov a historických štúdií, v ktorých venovala pozornosť životu a dielu viacerých osobností slovenskej i českej literatúry, a niekoľko príspevkov spomienkového charakteru. Prispela do základných kriticko-spomienkových zborníkov venovaných P. O. Hviezdoslavovi, J. Jesenskému a J. Gregorovi Tajovskému (1954 – 1956). Dojmy a zážitky z pobytu v blízkosti T. G. Masaryka zachytila v denníkových záznamoch, ktoré mohli vyjsť knižne až po páde komunistického režimu pod názvom U Masarykovcov (1995). Znalosti cudzích jazykov získané súkromným štúdiom využila na sporadické preklady. V spolupráci s manželom vydala Slovenské ľudové balady (1956) a spolupracovala s ním aj v prekladateľskej práci a pri etnografickom výskume Slovenska. Venovala sa upravovaniu a vydávaniu ľudových rozprávok Pavla Dobšinského a jej vydania boli preložené do viacerých cudzích jazykov. Sporadicky sa venovala prekladateľskej práci, z češtiny preložila rozprávky B. Němcovej (Kráľ času, 1965) a z angličtiny román pre deti P. L. Traversovej Mary Poppinsová (1971). Edične pripravila vydanie českého prekladu Hájnikovej ženy (1959). Bola mecénkou Etnografického múzea Slovenského národného múzea v Martine.
