HORÁČEK, Jozef

Bol starším synom obuvníka Jozefa Horáčka. Po vychodení ľudovej a meštianskej školy sa  vyučil za cukrára a kuchára u Pavla Štarkeho v Martine a neskôr sa zdokonaľoval v popredných veľkých podnikoch v Budapešti. V roku 1911 narukoval do armády, v ktorej zostal aj po vypuknutí prvej svetovej vojny. Po vzniku Československa v roku 1918 sa v Martine s bratmi prihlásil do slovenskej národnej gardy. Po konsolidovaní pomerov sa venoval remeslu a v roku 1920 kúpil cukráreň P. Štarkeho. Pracoval v stavovskom hnutí remeselníkov, vykonával funkciu tajomníka miestneho odboru Slovenskej remeselníckej a obchodníckej jednoty a bol členom výboru Okresného živnostenského spoločenstva. V roku 1922 zvolal prvé zhromaždenie cukrárov, pernikárov, čokoládnikov a majstrov príbuzných odborov, ktoré sa konalo v Trenčianskych Tepliciach, založili na ňom Jednotu cukrárov na Slovensku a zvolili ho za predsedu. Stal sa vyhľadávaným a známym odborníkom, jeho výrobky s uznaním hodnotili na cukrárskych výstavách v Prahe a prednášal na cukrárskych a kuchárskych kurzoch v Štátnom ústave pre zveľaďovanie živností. V Martine vykonával aj funkciu pokladníka Urbárskeho spolku. V roku 1944 sa zapojil do druhého odboja a sprostredkoval zásobovanie partizánov. V roku 1949 ho v súvislosti s vykonštruovaným procesom proti V. Žingorovi zatkli, neskôr nespravodlivo odsúdili a uväznili a jeho rodinu v roku 1952 v tzv. „Akcii B“ vysťahovali z vlastného domu a na viac rokov i z Martina.