Po maturite na gymnáziu v Žiline začal študovať architektúru na Českom vysokom učení technickom v Prahe, ale štúdium neukončil a nastúpil na základnú vojenskú službu. V roku 1932 prišiel vo funkcii tajomníka Ústredia slovenských ochotníckych divadiel do MS do Martina, kde neskôr redigoval časopis Naše divadlo a edíciu Divadelná knižnica. Intenzívne pracoval v Slovenskom spevokole, režijne naštudoval viaceré pozoruhodné inscenácie a spolupracoval s J. Cígrom-Hronským a J. Cincíkom. Ovplyvňoval jeho dramaturgiu v ktorej sa orientoval na vrcholné dramatické diela európskej a americkej literatúry. Pripravoval aj relácie pre vysielanie Slovenského rozhlasu. V roku 1938 ho vymenovali do funkcie riaditeľa a dramaturga Východoslovenského národného divadla v Košiciach, kde sa po Viedenskej arbitráži musel postarať o evakuáciu divadla, a v rokoch 1939 – 1941 bol režisérom a dramaturgom činohry Slovenského národného divadla v Bratislave. Po odvážnej inscenácii spoločenskej satiry J. Barča-Ivana Mastný hrniec a osobných roztržkách s vedením divadla však o toto miesto prišiel. V roku 1941 musel narukovať na Východný front a po návrate prijal ponuku T. J. Gašpara a stal sa šéfom kultúrneho oddelenia Úradu propagandy. Z tejto funkcie pred koncom vojny odišiel do emigrácie a po krátkom pobyte v Rakúsku a Taliansku sa usadil v Argentíne. Tam pracoval spočiatku v pohostinstve krajanského spolku a neskôr bol kresličom a úradníkom v stavebnej firme. Na pôde Slovenského kultúrneho spolku v Buenos Aires pokračoval v režijnej práci a naštudoval niekoľko divadelných hier. Pôsobil aj vo funkcii predsedu tunajšieho odboru Zahraničnej MS. Od príchodu do Martina prispieval do viacerých periodík, prekladal divadelné hry i operné libretá a venoval sa aj vlastnej dramatickej tvorbe. Napísal komédiu Sestry (1933) a literárnokritické dielo Slovo o divadle (1941). V prekladateľskej práci pokračoval aj v emigrácii.
