Pôvodne sa vyučil za mlynára u otca Jozefa Hodža, Michalovho Miloslavovho, Andrejovho a Jurajovho brata, aby po ňom prevzal vedenie mlyna. Túžil však po vzdelaní, vzdelával sa spočiatku súkromne pod vedením Jána Dobruckého, po čase absolvoval nižšie gymnaziálne triedy v Banskej Štiavnici a vyššie v Levoči. V Levoči ho zvolili za predsedu súkromného slovenského študentského spolku, ktorý sa schádzal v jeho byte. Od roku 1864 študoval teológiu na teologickej fakulte vo Viedni a na univerzitách v Lipsku, Rostocku a v Berlíne. V roku 1869 sa stal kaplánom u A. Sládkoviča v Radvani a po Sládkovičovej smrti ho zvolili za jeho nástupcu. Vďaka Hodžovi a jeho manželke Elene (1851 – 1910), ktorá bola Sládkovičovou dcérou, zostala radvanská fara i naďalej jedným z centier národného života. Hodža v cirkvi bojoval proti maďarizácii, bránil cirkevné školy i slovenčinu a zakladal cirkevné základiny pre slovenských študentov. V Cirkevných listoch a Korouhvi na Sione publikoval články s národnou, sociálnou a cirkevnou tematikou, zaoberal sa históriou a napísal životopisy niekoľkých významných osobností. V rukopise zanechal Históriu cirkve v Radvani. Z pôvodného miesta pochovania bol prevezený pomníček z hrobu detí Jozefa Hodžu a čierna žulová nápisová tabuľa z jeho náhrobníka, ktorý „upravili ich priatelia a cirkevníci r. 1933“ a na ktorej čítame citát z Listu Židom Novej zmluvy: „Spomínejte na vůdce své“.
