Bol synom chudobného kováča a v útlom veku mal ísť do služby. Vďaka jeho pevnej vôli a túžbe po vzdelaní rodičia napokon súhlasili, aby sa stal mendíkom u blatnického učiteľa J. Šoltésa. Po vychodení školy a po otcovej smrti v roku 1859 odišiel do Ruska, kde za tri roky získal veľa životných skúseností a rozhľadu. Po návrate pracoval v Banskej Bystrici, kde sa naučil podkúvať kone a potom sa usadil v Karlovej, kde sa venoval kováčskemu remeslu a vykonával aj funkciu obecného pokladníka a notára. V roku 1873 získal notársky diplom, po čase sa presťahoval do Martina, kde hospodáril na vlastnom majetku a postupne pracoval v kanceláriách M. Dulu a S. Galandu. Zapojil sa do verejného a národného života, dlhé roky bol členom obecného výboru a kurátorom evanjelického cirkevného zboru, prihlásil sa za člena MSS, člena Turčianskeho kasína, v ktorom 26 rokov vykonával funkciu pokadníka, v roku 1895 za člena Spolku pre založenie interkonfesionálneho gymnázia s vyučovacou rečou slovenskou v Martine a v roku 1918 sa stal signatárom Martinskej deklarácie. Okrem toho sa podieľal na budovaní peňažných a priemyselných podnikov v Martine, bol členom výboru Tatrabanky, dlhé roky členom správy Sporiteľne a pivovaru. V mladosti uverejnil niekoľko článkov v Obzore a do zborníka Písně slovanské (Praha 1880) prispel desiatimi ľudovými piesňami z Turca. V roku 1918 založil pri evanjelickom cirkevnom zbore základinu na podporovanie chudobných žiakov z Martina.
