CAMBEL, Samuel

Študoval v Banskej Štiavnici, Kežmarku, Budapešti, vo Viedni a v Prahe. Pôsobil celý život v Budapešti, najprv v prekladateľskom oddelení pri predsedníctve vlády a neskôr sa stal vedúcim prekladateľského oddelenia ministerstva vnútra, kde prekladal aj zbierku zákonov do slovenčiny. Zaslúžil sa o presadzovanie martinského úzu spisovnej slovenčiny, a to množstvom článkov v Slovenských pohľadoch ako aj samostatnými prácami, ktorými boli Príspevky k dejinám jazyka slovenského (1887), Slovenský pravopis (1890) a Rukoväť spisovnej reči slovenskej, ktorá vyšla v krátkom časovom úseku v troch vydaniach (1902, 1905 a 1919). Štúdiou Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských jazykov (1906) nastolil viaceré zásadné problémy súčasnej spisovnej slovenčiny. Pozoruhodné boli jeho výsledky vo výskume slovenských nárečí a ľudovej slovesnosti, ktoré však už nestačil spracovať. Na prelome 19. a 20. storočia patril medzi najhorlivejších predstaviteľov a budovateľov slovenského kultúrneho a vedeckého života. V Národných novinách, Slovenských novinách a Slovenských pohľadoch uverejňoval i drobné humoristické črty a poviedky podpisované pseudonymami J. Tatranovič, Ján Stranský a Ján Vlkolinský. Prispieval aj do odborných nemeckých a maďarských časopisov. Jeho hrob na cintoríne v Budapešti-Békésmegyeri sa už nepodarilo nájsť, pomník bol údajne zničený počas vojnových udalostí v rokoch 1944 – 1945, a preto je hrob na Národnom cintoríne vybudovaný v 80. rokoch 20. storočia len symbolický.