Detstvo strávil v Turanoch, kde jeho otec Ján Izák bol učiteľom. Od roku 1844 študoval na vyššej evanjelickej seniorálnej škole v Martine, v roku 1849 prešiel do Banskej Štiavnice a štúdiá ukončil v Levoči. Len 16-ročný sa zúčastnil slovenského povstania rokov 1848/49, kde osobne spoznal Ľ. Štúra. Po ukončení štúdií sa stal učiteľom v Piliši, neskôr v Baďane a v roku 1858 prišiel na príhovor superintendenta J. Seberíniho na slovenskú evanjelickú školu do Banskej Štiavnice. Tu vyvíjal intenzívnu národnobuditeľskú činnosť, vlastnými finančnými prostriedkami založil slovenskú školskú knižnicu, založil spevokol pre mládež, usporadúval slovenské majálesy, bol zakladajúcim členom a jednateľom Matice slovenskej, rozširoval slovenskú tlač a organizoval slovenské ochotnícke divadlo. Miestni Maďari a maďaróni ho nakoniec donútili v roku 1878 z Banskej Štiavnice odísť. Uchýlil sa na Dačov Lom, kde ďalších 30 rokov v čase najtvrdšej maďarizácie učil a vychovával žiakov v národnom duchu a pokračoval v národnobuditeľskej práci. Bol nadaným hudobníkom, stal sa obľúbeným organistom a venoval sa aj komponovaniu. Posledné roky života strávil u dcéry Ľudmily, manželky učiteľa Štefana Šenšela v Martine.
