Narodený | 04. 04. 1883 - Martin |
Zomrel | 26. 10. 1949 - Praha |
Bol jediným synom Svetozára Hurbana Vajanského. Ako novinár pôsobil aj v Martine. Bol propagátorom a stúpencom myšlienky československej vzájomnosti a najmä ideí T. G. Masaryka. Po vojne pracoval v diplomatických službách vo viacerých krajinách a v roku 1942 ho oficiálne uznali za veľvyslanca londýnskej československej exilovej vlády v USA. Venoval sa aj prekladateľskej práci.
Bol jediným synom Svetozára Hurbana Vajanského. Študoval na ev. lýceu v Bratislave, potom na reálnom gymnáziu v Hodoníne, na technike vo Viedni a v Brne. Stal sa novinárom, pôsobil vo Viedni a v Budapešti, kde dopisoval aj do českých novín, a potom v Martine. V politických názoroch bol, na rozdiel od otca, propagátorom a stúpencom myšlienky československej vzájomnosti a najmä ideí T. G. Masaryka. Ako novinár osobne sledoval politický proces s účastníkmi udalostí v Černovej v roku 1907 a vydal o ňom brožúrku Černovský proces (1908). V roku 1908 ho prenasledovali za účasť na Björnsonovej protiapponiovskej kampani, a preto emigroval do Ruska. Od roku 1909 bol profesorom vojenského ústavu a tlmočníkom ruskej armády vo Varšave, po vypuknutí prvej svetovej vojny sa prihlásil do ruskej armády, pracoval v československom odbojovom hnutí v Petrohrade, v roku 1917 vstúpil do československých légií, kde dosiahol hodnosť plukovníka, stal sa členom ruskej odbočky Československej národnej rady a neskôr vojenským poradcom prezidenta T. G. Masaaryka v USA. Po vojne pracoval v diplomatických službách od roku 1919 vo funkcii vojenského atašé v USA, v rokoch 1921 – 1922 na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska, 1922 – 1923 bol československým vojenským atašé v Budapešti, od roku 1924 vedúcim vyslanectva ČSR v Káhire, od roku 1930 vo Švédsku s akreditáciou i pre Nórsko, Dánsko a Litvu a od roku 1936 vyslancom ČSR v USA. V tejto funkcii odmietol v roku 1939 vydať československé veľvyslanectvo Nemcom a dal sa k dispozícii prezidentovi E. Benešovi. Potom pracoval v druhom zahraničnom odboji a v roku 1942 ho oficiálne uznali za veľvyslanca londýnskej československej exilovej vlády v USA. Po druhej svetovej vojne sa vrátíl do Prahy, kde pracoval na Ministerstve zahraničných vecí. Pôsobil aj vo funkcii dozorcu evanjelického cirkevného zboru v Hlbokom. V mladosti sa pokúsil o vlastnú literárnu tvorbu, v Slovenských pohľadoch, Národných novinách a ďalších časopisoch publikoval cestopisné črty, drobné prózy i básne a venoval sa aj prekladateľskej práci (B. Björnson, J. W. Goethe, E. Rostand a i.). Bol vyznamenaný Radom SNP 1. triedy a ďalšími vyznamenaniami.