Bol jediným synom Andreja a Klementíny Hodžovcov. Študoval na gymnáziách v Banskej Bystrici, Šoprone a v Sibiu právo na univerzitách v Budapešti a v Kluži a v rokoch 1916 – 1918 slovanskú filológiu a históriu na univerzite vo Viedni. Po vypuknutí prvej svetovej vojny narukoval v dôstojníckej hodnosti do rakúsko-uhorskej armády, v rokoch 1915 – 1916 bol šéfom vojenského cenzúrneho úradu pre Chorvátov a potom redaktorom tlačovej kancelárie vo Viedni. Od konca 19. storočia sa venoval aj žurnalistike a v Budapešti založil a redigoval Slovenský denník a Slovenský týždenník. Po vzniku Československej republiky sa stal splnomocneným zástupcom československej vlády v Budapešti, v roku 1919 štátnym tajomníkom na ministerstve vnútra v Prahe, od roku 1919 pôsobil postupne vo funkciách ministra unifikácie, poľnohospodárstva, školstva a národnej osvety i zahraničných vecí a v rokoch 1935 – 1938 bol prvým Slovákom vo funkcii predsedu vlády Československej republiky. Po Mníchovskej dohode v roku 1938 emigroval do Švajčiarska, v roku 1940 do Londýna a v roku 1941 do USA. Bol jedným z najvýznamnejších slovenských politikov a ideológov 1. polovice 20. storočia. Politickú činnosť začal v Slovenskej národnej strane, potom pôsobil v Slovenskej ľudovej strane a v rokoch 1905 – 1910 aj ako jej poslanec v uhorskom sneme opierajúc sa hlavne o najpočetnejšiu vrstvu národa, ktorú predstavovalo roľníctvo. Presadzoval spoluprácu nemaďarských národov v Uhorsku, demokratizáciu a federalizáciu monarchie, pričom spolupracoval s následníkom trónu Františkom Ferdinandom. V období 1. svetovej vojny sa zúčastnil na vypracovaní projektu samostatného československého štátu, v roku 1918 bol členom Slovenskej národnej rady a signatárom Martinskej deklarácie. Po roku 1918 sa stal spoluzakladateľom a vrcholným predstaviteľom Republikánskej strany zemedelského a maloroľníckeho ľudu, zúčastňoval sa najmä na tvorbe a realizácii hospodárskej a zahraničnej politiky štátu. Stal sa jedným z iniciátorov regionalistického hnutia usilujúceho o ochranu hospodárskych záujmov Slovenska voči centru, bol spoluzakladateľom a vedúcim činiteľom medzinárdoného a agrárneho byra európskych agrárnych strán a presadzoval najmä hospodárske zblíženie Československa, Juhoslávie, Rumunska, Maďarska a Rakúska. V otázkach postavenia Slovenska sa celkom nezhodoval s koncepciou E. Beneša. V emigrácii založil v roku 1940 v Paríži Slovenskú národnú radu a stal sa jej predsedom, neskôr v USA vytvoril koncepciu federácie stredoeurópskych krajín pod patronátom USA. Napísal monografiu Československý rozkol (1920) a venoval sa aj publicistickej činnosti.
