Bol vnukom štúrovca Samuela Galandu. Po maturite na gymnáziu v Lučenci študoval v rokoch 1914 – 1916 výtvarné umenie v Budapešti, štúdium však prerušil a pokračoval v ňom až od roku 1922 na Umeleckopriemyslovej škole a 1923 – 1927 na Akadémii výtvarných umení v Prahe. Najprv bol notárskym úradníkom v rodisku a od roku 1929 učiteľom v Bratislave. Od roku 1930 vyučoval na Škole umeleckých remesiel, ktorá si priekopníckym poňatím výučby a všestranným pôsobením pedagógov získala svetové uznanie. Počas štúdií v Prahe ilustroval a graficky upravoval ľavicovo orientovanú revue DAV. Tam sa zoznámil so dlhoročným priateľom a spolupracovníkom Ľ. Fullom, s ktorým mali spoločný ateliér a v Súkromných listoch (1930 – 1932) uverejňovali názory na umenie. Stal sa významným iniciátorom nových myšlienok a smerov v slovenskom umení medzivojnového obdobia. Jeho tvorba v začiatkoch prekonala obdobie neokubizmu opierajúce sa o klasicizujúce obdobie. Po študijnej ceste do Paríža v roku 1930 vyzrelo jeho umenie do vrcholových polôh sústreďujúc sa okolo troch tém, ktoré predstavovali námety ženského aktu a materstva, motívy sedliakov a zbojníkov a napokon sociálne a mestské témy. Po prechodnom období sentimentálnej citovosti, v ktorej uplatňoval aj lyrické motívy, uprel v záverečnom období tvorby pozornosť na slovenské prostredie s prevahou vidieckych motívov. Bol vynikajúcim kresliarom, grafikom a ilustrátorom, a stal sa aj významným tvorcom modernej knihy a niekoľkých bibliofílií. V roku 1937 získal na svetovej výstave v Paríži striebornú medailu za knižnú grafiku. Vystavoval doma i v zahraničí a záujem o jeho dielo pretrval aj po jeho predčasnej smrti. Zomrel náhle na zauzlenie čriev a zápal pľúc.
